„každý človek ma takú hodnotu koľko toho vie... bez ohľadu na to čí je nepočujúci alebo počujúci. žijeme vo svete, kde sa každý uplatňuje podľa svojich možnosti a schopnosti. zvýšeným nárokom sa nevyhnú ani tí, ktorí žijú vo svete ticha. svet ticha však neznamená len byť ochudobnený o zvuky, ale znamená aj odlišné myslenie, chápanie sveta a seba samého v ňom. podklad myslenia sa formuje v detstve a napĺňa sa v dospelosti. preto spôsob ako ovplyvníme myslenie dieťaťa s poruchou sluchu hrá v „réžii“ života „rolu“ ako si udržať ľudskú dôstojnosť.

   žijeme vo svete, kde sa každý snaží dorozumieť komunikačnými formami ktoré ovláda. čo však urobiť vtedy, keď sa nevieme dorozumieť? vtedy človek mysli na to čo nevie. ak počujúci hľadá spôsob ako sa dorozumieť s nepočujúcim, väčšinou sa v ňom odohrávajú rôzne myšlienky, ako vyriešiť tento problém. na to by mali myslieť aj nepočujúci a snažiť sa pomôcť prekonať tuto bariéru.

   aj odborná verejnosť myslí o svete ticha rôzne, či už počujú alebo nie. každý má právo myslieť po svojom tak, ako to vidí on. to však ešte nemusí byt prekážkou, pre vzájomnú výmenu názorov. naopak, iné myslenie a myslenie iných by nás malo motivovať k tomu, aby sme niečo urobili pre nepočujúcich, ale aj pre počujúcich.

   myslím vzniklo práve preto, aby pomohlo vnímať a chápať vzájomný svet oboch strán. a aby to človek dosiahol, je dôležité poznať a získať skúsenosti iných, vedomosti a iných obohacovať svoj život novými zážitkami, aby jeho myslenie sa stále rozširovalo. pretože každý človek má takú hodnotu - koľko toho vie...

   ale to sme už povedali na začiatku.“

myslím